5 vecí, ktoré by si GCM zaslúžilo pod stromček

Pozor! Čítaním tohto článku sa zaväzujete prispieť pod stromček darčekom pre GCM. Ak máte záujem obdarovať našu školu, čítajte ďalej. Mám pár konkrétnych tipov.
Vzťah
Klop,klop, klopanie na zborovňu… Je to už rok, čo sa zaviedol prísny zákaz klopania na zborovňu a odvtedy sa čosi zmenilo. Učitelia sa viac vzdialili. Vyslali signál: “Je prestávka a cez prestávku nemakám.” Ich záujem o nás sa obmedzil len na pracovnú dobu v triede. To z nás teda robí len ich výrobky. Veci, ku ktorým nemajú žiadny vzťah. Chýba mi kontakt. Chýba mi vzťah medzi nami a profesormi. Nemusia nás pozývať hneď do kina. Stačí, ak nám dovolia “vyrušiť”.
Nové závesy
To netreba komentovať… Niekde sú už pekné, ale u nás v triede sú ešte stále špinavé a dotrhané. Nové závesy vedia zmeniť atmosféru celej triedy.
Záujem
Keď sa pozriem na triedu, často vidím, že mojich spolužiakov to tu proste nebaví. Nebaví ich celý deň presedieť na zadku zapisujúc si holé fakty. Čuduje sa im niekto? Nie. Aj naši profesori sedeli v laviciach. Aj oni sa nudili a aj oni chceli byť niekde inde. Prečo sa ešte stále nič nezmenilo? Za seba môžem povedať, že niektorým z našich profesorov sa darí zaujať nás. Iní, žiaľ, pri tabuli iba dokazujú, ako ich to nebaví rovnako ako nás. GCM si zaslúži väčší záujem profesorov o študentov.
Papier ako sa patrí
Teraz seriózne. Ako si môžem na WC utrieť ruky do 5centimetrového papiera? Viem, že treba šetriť lesy, ale čo je veľa, to je málo!
Spoločenstvo
Idem do školy, vrátim sa domov, idem do školy, domov, do školy a … Sme veľká škola s veľa študentami. Pri takom množstve je ťažko poznať po mene aspoň polovicu. Stane sa, že ľudí s ktorými trávime celé dni v škole stretneme na ulici a zistíme, že vlastne vôbec nevieme, čo ten človek prežíva vo svojom súkromnom živote. Väčšinu svojich spolužiakov nepoznám. Viem ich mená, viem ako vyzerajú, ale neviem ako žijú. A to je vážne škoda. Ako to zmeniť? Niektorí študenti sa nedávno začali stretávať a chcú vytvoriť spoločenstvo. Miesto, kde sa môžeme po škole zísť a pozdieľať, čo prežívame. Čo nás teší a čo trápi. Je to miesto, kde môžeme slobodne hovoriť o Bohu bez toho, že by sme sa báli, že budeme nepochopení.
(Viac informácií o spoločenstve u Patrícií Kováčikovej z II.N.)

Každý rok ľudia po celom svete obdarúvajú a sú obdarovaní. Nezaslúži si nejaký ten darček aj naša škola?

3 Comments Add yours

  1. stefanmurarik píše:

    Reblogged this on and commented:

    Dovolím si trošku polemizovať. Najmä preto, aby som vzbudil ducha polemiky 🙂 Dotknem sa prvého bodu.

    Ja som školu zažil iba s oným výnosom na dverách zborovne a vidím veci iba “zvnútra”. Budem vždy zástancom toho, aby prestávka bola prestávkou – ako pre študentov, tak pre učiteľov. Sme ľudia a máme na to nárok. To, že sa stanovili pravidlá neznamená, že učitelia nemajú záujem o študentov, hoci to tak môže “zvonka” vyzerať. Znamená to, že majú sebaúctu. Podobne vnímam neférovo, ak učitelia počas prestávky dobiehajú zameškané (hoci veci sa nedajú nikdy do sekundy uzavrieť).

    Mám ale zároveň protinávrh, ktorý by mohol trochu saturovať reálne exustujúci učiteľský záujem. Čo keby sme 1x do mesiaca vytvorili priestor, keď sa študenti budú môcť neformálne porozprávať s profesormi. Nazvali by sme to rovnako neformálne, napr. “Iba tak”/”Couch time”/”Na slovíčko”… a bola by to čojaviem taká moderovaná 90-minútovka pri dobrom čaji na pohodlnom gauči, kde sa študenti budú môcť pýtať profesora na … čo chcú, debatovať a pod.

    Liked by 1 person

  2. andreaondruskova píše:

    Ja zborovňu poznám zvnútra hlavne z čias bez toho “zákazu” Študentov sme opakovane prosili aby nás počas prestávok vyrušovali čo najmenej, ako niečo potrebujú vybaviť, aby počkali, kým do zborovne bude niekto z nás vchádzať alebo z nej odchádzať, oslovili ho a dali si zavolať “svojho” vyučujúceho. Fungovalo to tak, že na dvere sa aj tak stále vyklopávalo, aj keď som sa k nim blížila s kľúčmi v rukách. Potom ten z nás čo sedel najbližšie k dverám celé prestávky nerobil nič iné len vyvolával kolegov, alebo ste sa na druhej strane dverí čudovali, že čo to tam robíme že sa vám nevenujeme.
    Presne ako píše pán profesor vyššie, aj my sme ľudia, tak ako vy nemáte radi, keď vám uberáme z hodín a argumentujete právom na prestávku aj my si musíme aspoň vymeniť knihy a trochu si vyvetrať hlavu.
    Keby toto vzájomné pochopenie fungovalo na základe slušnej prosby nevznikol by ten (podľa mňa vtipný a nápaditý) zákaz.
    Ďakujem za porozumenie a tak trochu sa teším na september. Mám zopár vecí o ktorých som si istá, že vás budú zaujímať. 🙂

    Like

    1. andreaondruskova píše:

      Uberame z prestavok…. skriatok zapracoval, verim za si napriek tomu rozumieme… a ten gauc ci caj je super napad.

      Like

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s