V slepých uličkách … zažiari veľké svetlo

Sviatky sa skončili. Už aj „oficiálne“, v cirkevnom kalendári. Trendom je opäť zelená. Ja s tým ale nesúhlasím.

26. december, 10:18, päť minút do odchodu autobusu. Na zastávke už plánujem zapustiť korene, riadiac sa výrokom „radšej čakať, ako zmeškať“ (výlučne dnes, bežne je to skôr „neskoro ďalej zájdeš“). Môj obľúbený dopravný prostriedok prichádza o tri minúty skôr ako by mal a ja dúfam, že tento trend zachová aj pri svojom odchode. Napokon, dnes sa ponáhľam, rodine nevenujem ani obed, lebo o 12:30 sa stretávame s koledníkmi, no a kým prídem na miesto určenia, dobrých 40 minút. Ale oželiem to, služba je služba.

Na sedadlo oproti mne v poslednej chvíli pred odchodom priletí postarší kožuch postaršia pani v kožuchu, s ktorou sa už vďaka chodeniu autobusom z videnia poznáme. Posťažuje sa na poľadovicu a dlhú omšu, ja jej zo zdvorilosti pritakávam a odpovedám na nejaké bezpredmetné otázky. Zrazu ma však vystrie pri jej konštatovaní: „Tak dlho sme sa na to pripravovali a už je po sviatkoch.“

 

Je po sviatkoch?! Vskutku, (Bodajby!) sme sa mesiac pripravovali na Vianoce a už by malo byť po nich?

Začínam reflektovať a vravím si: „no jo,“tradičná viera“, Andelpána, nedeľa= kostol a vianočné sviatky od 24.12. 17:00 do 26.12. 21:00, kým nejdem spať. Potom už znova nadávam na skazenú mládež, ktorá ma nepustí sadnúť si v autobuse a nízky dôchodok a ohováram susedu, ktorej strieborný melír „nevydal“ a je do fialova.“

Rýchlo ale prechádzam do sebareflexie. Začala som vôbec Vianoce prežívať? Teda, uvedomila som si tak skutočne, že už začali(, pričom, podľa tuto pani, je už po nich)? Nie je to stále len kyvadlová doprava, Kalvária – domov, domov-Kalvária, musím lebo…, lebo je to služba, ponáhľam sa tam a tam? Pre koho to vlastne robím? Točím sa tu okolo služby, ale komu vlastne slúžim, keď v kostole so zborom spievam „pokoj vám“ a doma sa s rodičmi pochytím aj kvôli nesprávnym pohárom na stole?

Vo svedomí ma hryzie červíček: „ Kdeže pani oproti tebe, ty si tá zlá, ktorá zahodila celé Vianoce!“ hovorí s úškrnom. „Neschopáčka, ktorá kvôli príprave narodeninovej oslavy svojho najlepšieho priateľa jeho narodeniny stratila v slede ostatných udalostí.“

Tesne pred tým ako som sa stratila v slepých uličkách mesta mysle, zažalo mi na nich pouličné osvetlenie.

 

Každé slovo piesne, ktoré bolo zároveň rozhodnutím žiť vyslovené, každá zahnaná neláskavá myšlienka, hviezdy v očiach človeka, ktorý dostal dar tešiť sa z daru Boha ešte krajšie ako ostatní. Okamih, keď som si uvedomila, že už keď Boh ako ten chutnučký malý Ježiško ležal v jasličkách, bol tu, aby mohol kňaz na polnočnej pozdvihnúť hostiu nad všetko ostatné.

Spoločná káva s bráchom a maminkou, aj keď (ako viete) kávu nepijem. Domáce kino zdomácnené nie miestom, ale ľuďmi.

 

To boli Vianoce.

To predsa Vianoce.

To môžu byť Vianoce. Bárs aj celý rok.

S pokojom v duši teda prehlasujem na vzdory liturgickému kalendáru: Vianoce neskončili, ale zavládli v mojom srdci. A ja ich preč len tak nepustím.

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s