0,5 > 5

Len tak si sedím na sedadle niekoľko stoviek metrov nad zemou, niekde medzi Kolínom nad Rýnom a Viedňou, a uvažujem. Myslíte, že tu neplatia matematické zákony? Alebo mi riedky vzduch pomútil hlavu? Nie. Iba uvažujem nad tým prečo je dobré byť rodičom. A prichádzam hneď na niekoľko vecí. A tak teda, bez kvetnatých fráz, idem in medias res:


Nikdy sa nenudíš.

Skutočne. Aj keď si to možno nechceme pripustiť, každý z nás už zažil ten pocit. Čo mám teraz robiť? FB ma už nebaví, úlohy sú hovoté, riad umytý. Pri deťoch tento problém nemám. Niekedy by som, práve naopak, najradšej svoj deň nafúkol ešte o nejakú tú hodinku až štyri. Keď prídem domov z práce a začnú po mne skákať 4 nohy, viem, že o program mám postarané. A len by som si skúsil sadnúť na stoličku a čítať noviny. V momente sa aktivizujú 4 ruky, ktoré ma ťahaním začnú hneď upozorňovať, že: “Halóóóóó, celý deň si užívaš pohodu a teraz v tom chceš pokračovať?” (Podotýkam, že malé deti majú iné chápanie a darmo im budete vysvetľovať prečo je dôležité chodiť do práce a aký dopad to má na množstvo cukríkov v potravinovej skrini). Sťažujem sa? Vôbec. Naopak, užívam si to. Fyzická či psychická únava je nič oproti vedomiu, že ma moje dcéry ľúbia a tešia sa z mojej prítomnosti doma.

Začne ťa baviť vysávanie.

Tak toto pozná snáď každý. Totálna demotivácia keď ide o vysávanie podlahy či koberca, v ktorom predsa “nie sú žiadne špiny”. Áno, vysávať treba aj neviditeľný a nepočuteľný prach, ale predsa máte lepší pocit z využitia vášho voľného času ak počujete ako cez tú vysávačovú hadicu prúdi množstvo smietok spôsobujúcich to krásne štrkotanie, ktoré je zadosťučinením za túto nevďačnú službu. Vysávame takmer každý deň a tú ľubozvučnú vysávačovú melódiu si vďaka našim ratolestiam môžeme užívať dosýta.

Prekvapenia na dennom poriadku.

Jedného krásneho dňa som čistil krb. I keď ja som si nevšimol, že mi na zem spadol jeden starší uhlík, pozornosti mojej ročnej dcéry to neuniklo. Dokončil som prácu a išiel som si umyť ruky. Zrazu sa otočím a div že nevyskočím z kože. Stojí tam šaman z amazonského pralesa. Akurát je akýsi primalý. Prizriem sa bližšie, zaostrím na malého šamana a… Uf, veď to je malá Peťka. Neodolala pokušeniu ochutnať ten uhlík a samozrejme si pochytať celú tvár. Líca, pery, jazyk a ruky. To všetko bolo čierne? Vyhrešili by ste ju? Veď ona len objavuje svet. Nevie, že jej nová hračka má aj takýto vizuálny efekt. Tak som sa dobre zasmial, zavolal manželku a odfotili sme si ju. Samozrejme, že sme ju potom umyli. Ale bola to milá príhoda, ktorých je na dennom poriadku niekoľko.

Pochopíš zmysel maličkostí.

Akosi sme si zvykli na mnoho maličkostí a považujeme ich za samozrejmosť. Jedného dňa som sa rozhodol, že budem nosiť domov ovocie, ktoré dostanem v škole k obedu. I keď sme mali doma v miske trs banánov, povedal som si, že nezjem ten svoj školský, ale po príchode z práce ho darujem dcéram, aby si ho rozdelili. Mladšia tomu síce ešte nerozumie, ale staršia už áno. Tá polka banánu, ktorá jej prislúchala, bola pre ňu oveľa viac ako tých päť v miske. Maminke sa s tým hneď išla pochváliť, že toto je banán od ocinka z lásky, že to im doniesol z práce. A už aj ju prosí, aby ho otvorila a rozdelila na dve časti. Bol som dojatý. Cez túto udalosť som ešte viac pochopil slová sv. Matky Terezy: “Robte malé veci s veľkou láskou.” Odvtedy každý banán, jabĺčko či mandarínka putujú do malých detských rúk a veľkého detského srdca.

Začneš byť vďačný.

Komu? Kresťanské klišé mi káže povedať, že predsa Bohu. Pre mňa to ale nie je klišé, hoci to už toľko opakujem. Všetci veľmi dobre poznáme citát, že “Ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nevojdete do nebeského kráľovstva.” (Mt 18,3). A všetkým nám je jasné, že Ježiš od nás nechce, aby sme si pchali do úst cumel alebo aby sme začali opäť nosiť plienky. Moje deti sú závislé. Na prejavoch mojej lásky, na pozornosti, prijatí. Nie je to to isté čo chce od nás náš Nebeský Otec? On túži po tom, aby sme boli závisláci. Ale nie na fejsbuku či čokoláde. Túžiť po Otcovej láske, pozornosti a prijatí je tým najväčším prejavom vďačnosti voči Nemu. On totiž nechce tvoj výkon. Chce tvoj vzťah. Ten “výkon” potom bude z neho len vyplývať. Ak totiž raz zažiješ skutočné Otcovo objatie, nebudeš si to vedieť nechať len pre seba. A tomuto ma učia moje deti.

Pristáli sme vo Viedni. Len pre istotu si opäť čítam svoje riadky skôr, ako ich uverejním. Či tá nadmorská výška predsalen neovplyvnila moje myšlienky. A aj nohami na zemi sa úplne stotožňujem s tým, čo som napísal. Quod scripsi, scripsi.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s