A kam sme išli?

Prišiel ten deň, keď som musel ráno skoro vstať, zobrať ruksak a ponáhľať sa na železničnú stanicu. Našťastie ma zobral otec autom, a tak sme v pohode stihli vyzdvihnúť môjho kamaráta, ktorý išiel tiež. Bol to čas po sviatkoch cez školské prázdniny. Ešte som netušil, že zažijem niečo, o čom vám  chcem teraz písať. A kam sme išli?

Na  východnom Slovensku medzi Popradom a Kežmarkom leží malebná dedinka s názvom Žakovce. Nie je veľmi známa, no ak poviem že tu žije pán farár Marián Kuffa, stane sa razom známejšou. A sem sme sa ja a môj kamarát Laco rozhodli vycestovať. Spočiatku sme si mysleli, že vlakom, no, poznáte to, slovenské železnice neraz dokážu človeka prekvapiť a nechať ho v štichu.  A toto sa stalo aj nám. V Bratislave sme samozrejme nestihli prípoj do Popradu, a tak nám nezostalo nič iné ako čakať dve hodiny na ďalší vlak. Nemám rád dlhé čakania, a tak mi niečo napadlo. Pozreli sme si mapu a vydali sa pešo na pumpu- Zlaté Piesky. Tam sme si fixkou na vytlačené vlakové lístky načmárali smer “Poprad”. Tušíte správne, rozhodli sme sa stopovať. Modlitba je silná zbraň a my sme takto vyzbrojení niečo pred pol ôsmou už klopali na dvere fary, kde nás  netrpezlivo čakali. Zvykom je privítať pútnikov chutnou večerov a ani teraz tomu nebolo inak.

Ráno sme sa zobudili do rušného dňa,čakalo nás kopu práce, ktorá je tu na bežnom poriadku. Pracovali sme s drevom, ktoré sme ukladali na štiepku. Bola to fyzicky ťažká robota, ale napriek tomu nás veľmi bavila. Chlapi, ktorí pracovali s nami boli  veselí a nepočul som, že by sa niekto z nich sťažoval. Takto sme pracovali dva dni. Súčasťou roboty je samozrejme modlitba a každodenná svätá omša. Mohol by som ešte veľa písať o tom, ako to tu funguje a čo sa mi tu páči alebo nepáči, najlepšie však je ak to uvidíte a zažijete vy sami. Preto vás pozývam ak sa chcete presvedčiť o tom, že žiť svätosť nie je stereotyp, ale odhodlanie kráčať verne po ceste ktorá je nám určená, zaklopte na faru u pána farára ako dobrovoľník a  on vás s radosťou prijme. Urobíte veľa pre seba ale hlavne ako Kuffa hovorí: ,,Naučíš sa prinášať obetu tým, ktorí to najviac potrebujú.”

Ale teraz späť k nášmu výletu. Po dvoch spomínaných dňoch roboty sa konal výlet pre deti a mládež na chatu v Toporci. Prišlo niečo viac ako 30 detí. V ten večer bola chodba na fare zaplnená rodičmi s deťmi, ktoré sa nevedeli dočkať veľkého dobrodružstva. Vlastne som sa tešil aj ja sám. Čakali sme a čakali no pána farára nikde nebolo. Keď sa konečne objavil, zavolal si nás s Lacom ku sebe do kancelárie. Vysvetlil nám, že pôjdeme mimo hlavnej trasy a že nám môže hroziť nebezpečenstvo. Kvôli tomu nás vyzbrojil. Vyrazili sme. Laco niesol na chrbte palicu, v ktorej bol skrytý meč a v ruke držal dýku. Ja som mal za opaskom sekeru a vo vrecku poplašák (zbraň na slepé náboje).Spočiatku sme sa na tom zabávali, no smiech nás hneď prešiel uprostred lesa. Bolo to náročné, pretože sme sa viackrát stratili a na deťoch som začínal badať známky únavy a beznádeje. Blúdili sme lesom a nevedeli nájsť chatu. Boli sme práve na kopci odkiaľ bolo dobre vidieť svetlá dediniek v okolí, keď v tom zrazu pán farár zastavil a povedal: ,,Deti, sami to dnes už nezvládneme, ale teraz sa spoločne zasvätíme Panne Márii a ona nám pomôže”. Pomodlili sme sa a pokračovali ďalej. Už zrejme tušíte, ako to skončilo.Chatu sme konečne našli,deti sa rýchlo najedli a uložili na spánok. Pred spaním som ešte dlho rozmýšľal o tom, ako jednoduchá modlitba dokáže človeku pomôcť.

Ráno som sa zobudil na to, ako deti behajú hore dolu a robia krik. Kto by to bol povedal, že po tak náročnom dni, ktorý zažili budú mať ráno toľko energie. Bolo len 7:00 a tak som si viac ako 4-hodinový spánok nedoprial. Áno, počítate správne, spať sme šli o tretej ráno. Nasledovala svätá omša. Podotýkam, deti ktoré sem prišli boli aj veriace no aj neveriace a zistil som, že výlet bol hlavne pre tie druhé spomenuté. Mala to byť lekcia do života. Nasledovala svätá omša. Čakal som klasickú svätú omšu, na ktorú som zvyknutý celý život s výnimkou, že kázeň ma asi bude baviť.

Prvé slová pána farára naznačili akým smerom sa bude omša uberať. Kládol nám otázky. Zrazu som nevedel povedať čo presne pre mňa omša znamená, alebo som sa skôr za to hanbil. Isteže, vedel som, čo je to omša a že Ježiš sa tam za nás obetuje. Ten deň som to však prežil inak. Stali sme sa  aktívne zapojenými na celej omši. Niekedy sú ľudia  akoby pasívne sa prizerajúcimi a to je nuda. Kvôli tomu, aby som si niečo zaspieval a odrecitoval a ak sa podarí išiel do radu vystáť miesto na tú oblátku, kvôli tomu ja do kostola chodiť nechcem. A predsa často sa nám to takto prezentuje. Kuffa to celé otočil. Dal nám príklad toho ako najlepšie omšu prežiť a hlavne ako z nej môžeme načerpať, skutočne sa obohatiť. Verím, že to Boh od nás chce. Chce, aby sme si zobrali to čo nám ponúka, pretože nás má rád. Veríš v silu svätej omše? Len tá na ktorej som ja osobne prítomný mi bude najviac osožná, a to nie len teraz ale aj potom keď zomriem. Omšu ktorú dajú za mňa vyslúžiť má tiež silu  no nevyrovná sa to tej na ktorej sa zúčastním.  

Po svätej omši po nás prišiel mikrobus a my sme sa vrátili na faru. O deň neskôr zobral mňa s Lacom páter Mikuláš, ktorý tam náhodou bol na návšteve a išiel naším smerom domov.

Nikdy nezabudnem na to ako sme s deťmi  uprostred hôr  zakúsili, čo  nám Boh  ponúka skrze svätú omšu.

Týmto chcem zakončiť toto dlhé rozprávanie o tom, čo všetko sa môže stať počas návštevy fary v Žakovciach. Odporúčam to každému kto si nájde čas a nebojí sa nových vecí aby sa tam raz šiel pozrieť. Možno zažijete niečo o čom sa rozhodnete vydať svedectvo ako som sa o to pokúsil ja teraz.

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s