Radšej ignoráciu

V poslednom čase som si všimla jednu zaujímavú vec: Ľudia vás budú radšej ignorovať, akoby mali čokoľvek urobiť. Nebudú vám nadávať, nepomôžu vám ani neocenia, ak je niečo dobré. Zvolia ignoráciu a totálny nezáujem, pretože ich sa to netýka.


Sedela som v autobuse a na druhej strane cez uličku plakalo dievča. Bola možno o rok staršia ako ja, možno nie. Vedľa nej sedel chlapec, ten bol určite o niečo starší. Celú pol hodinu, až pokým som neprišla domov, som počúvala, ako ona plače a on jej nadáva. Ako jej hovorí, že si za to môže sama, že je hlúpa a podobne (jeho slovník nebol ani zďaleka taký vyberaný ako môj). Nič som nespravila ja, ani nikto iný. Teraz sa začnem vyhovárať, že som sa bála, aby mi ten chalan niečo nespravil a tak podobne. Ale nič sa tým nezmení na skutočnosti, že som sa radšej tvárila, akoby sa bolo všetko v poriadku, než by som niečo spravila. Výčitky som mala ešte dlho.

Neskôr som sedela na lavičke na autobusovej stanici, keď zrazu dnu prišiel muž skákajúc na jednej nohe. Spadol. Nevedel sa postaviť. Nebol to žiadny bezdomovec, mal sako, kožené topánky a v ruke igelitku s obedom. Požiadal o pomoc. Okolo bolo asi tridsať ľudí a minimálne polovička sa tvárila, že ho nevidí. Skôr, ako som sa k nemu vybrala pomohla mu jedna žena.

Kde sa v nás berie taký nezáujem? Ak máme niekomu pomôcť na ulici radšej skloníme hlavu a rýchlo vytiahneme mobil, tvárime sa, že telefonujeme, že sme si to nevšimli alebo pridáme do kroku, pretože sa zrazu hrozne ponáhľame. Nie je to predsa náš problém. Možno sa spoliehame, že dotyčnému pomôže niekto iný. Možno sa bojíme niečo urobiť, hanbíme sa.

Ktosi povedal, že jedným z najväčším nástrojov Zlého je ostych. Je to pravda. Koľko krát sme nepomohli, pretože sme sa hanbili, alebo sme mali strach? Ak by som mala odpovedať za seba, priznávam, že si spomínam na viac situácií, ako by mi bolo milé.

No nezasiahnuť len preto, že sa bojíme… čoho vlastne? Názoru ľudí okolo? Reakcie? Prirodzene, vždy treba zvážiť situáciu, no nič nespraviť je… zbabelé a sebecké.

A navyše my ako kresťania máme predsa pomáhať, tým ktorí to potrebujú za každých okolností. Preto by sme sa mali prestať báť, hanbiť a skláňať hlavu, ak niekto potrebuje našu pomoc. Nie, my by sme mali poprosiť Pána o silu a odvahu a vyjsť v ústrety tým, čo to potrebujú.

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s