Západné Košice

„Poďme niekam!” … „Čo tak Dóm sv. Alžbety? Do Košíc!” Dohodnuté. Sesterská jazda v dohľade.

Štvrtkové ráno  bolo pre nás nočné. Len čo som si obula traktorky a zamkla za nami dvere, ocitli sme sa v tme a daždi na dedinskej zastávke. Nastúpili sme na bus. Bolo 5:17. Šli sme cez Lužianky a Zbehy do Leopoldova. A tu nastal kameň úrazu. Ako pomerne zábudlivé cestovateľky sme si lístky nekúpili vopred. Zmrazilo nás ešte vo vlaku, no povedali sme si, že to v Leopoldove vyriešime.

Nevyriešili. Ďalší spoj bol tiež plný a tretí šiel o tri hodiny. To je nanič. Košice sa rušia. Sklamanie nadovšetko.

…Ale veď, skúsme aspoň Bystricu. Napriek usilovnému šprintu nám vlak tesne ušiel pred nosom. Vrátili sme sa späť. Domov? Prosím, len to nie. So zármutkom v očiach som nám pri okienku priškrteným hlasom vypýtala dva lístky do Bratislavy. Predavačka otrávená z našich otázok a storna vyjadrila svoje emócie pohľadom a mlčky mi ich podala.

Dve hodiny stačili, aby sa naše plány vyparili do vzduchu. Náš smer sa zmenil o 180° a vidina nového nepreskúmaného mesta zmizla v oblakoch. Som typ človeka, ktorý nemá rád, keď mu jeho plány utečú spakruky. Náladu mi zlepšilo až zistenie, že ideme poschodovým vlakom 😀

So sestrou sme boli v Bratislave už veľakrát. Ani to nerátam. No objavovali sme ju možno iba raz. Zrazu sme stáli na dobre známej vlakovej stanici a chcelo to počiatočný bod. „Dáme si druhé raňajky, čo povieš?”spýtala som sa s úškrnom. Nič lepšie mi nenapadlo. Minule nás chcela kamarátka zaviesť do jednej palacinkárne, no nevyšiel čas. Tak sme sa dnes dali do hľadania. Vraj to je hneď pri stanici.

Už ani nemusím hovoriť, že plány sú len plány 🙂 Po pár minútach sme to prestali riešiť a užívali sme si prechádzku nepoznanými ulicami. Náhodou sme našli Slovenský rozhlas, ktorý sme si šli dnu trochu očeknúť. Mohla by som povedať, že sme potom ešte dlho len tak blúdili. Bezdôvodne. Ale nie je to pravda, ak ste s niekým, s kým to má zmysel. Tak ako verím, že tých pár lekcii fotenia so zrkadlovkou raz osoží.

Improvizovaný program sme si nakoniec spravili. A nič neľutujem. Palacinkáreň Lakocinku sme našli až kdesi na Obchodnej 😀 Mali ste vidieť, ako žiarili sestrine oči! Ako pri západe slnka pod Devínom, kde sme si symbolicky dali slovanské mená. Počasie nám prialo a obloha sa k večeru odmračila. Bolo tam naozaj nádherne.

Jedného chlapčeka sme počuli hovoriť svojim rodičom: „Ale mi to nemôžeme odtiaľ zobrať preč. Ono je to tam prilepené.” Pozreli sme hore a pochopili sme. Jedna vežička ozaj vyzerala akoby prilepená plastelínou 😀

A Dunaj…? Ten nám doslova plával pod nohami. Stála som na poslednom schodíku a vpíjala ten pokoj. Sloboda ma šteklila vo vlasoch. V ten deň sme mali Košice v Bratislave a východ na západe. Nič nebolo také, ako bolo určené. No napriek tomu, všetko bolo tak, ako malo byť. A bolo to dobré.

 

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s