Škvarkový pagáčik.

Alebo o tom ako mi otec biskup “vyfúkol” blog.

Priatelia, musím sa vám s niečím priznať. Pred niekoľkými rokmi keď kňaz na sv. omši povedal, že sa bude čítať pastiersky list, prepol som hneď do režimu stand-by. Keď som ale prijal Boha za svojho Otca a nielen za svojho “nadriadeného”, tak som sa rozhodol pozorne počúvať aj slová, ktoré píšu nám veriacim duchovní otcovia, naši pastieri biskupi. No a dnešný pastiersky list mi trochu nahráva do toho, o čom som sa včera rozhodoval písať.

Dovolím si citovať z listu, ktorý nám dnes adresoval náš otec biskup Viliam: “Ako vidieť ide o pestrú možnosť, z ktorej si môže každý slobodne vybrať bez toho, aby sa umáral, že zjedol nedopatrením „škvarkový pagáčik“.” Prichytili ste sa niekedy aj vy pri tom, že ste si zákonnícky nariaďovali, zakazovali, prikazovali čo všetko v pôste zvládnete a čoho sa zrieknete? Keď sa vám to podarilo, tak ste si sami zväčšili svoju imaginárnu svätožiaru, že ste to zmákli, a naopak, ak ste zlyhali, tak ste sa umárali v tom, ako ste to dovrzali? Inak povedané, stavili ste v pôste len na výkon spojený so splnením predsavzatia? Lebo otec biskup ďalej píše: “Podstatné je, že v tomto pôstnom čase chceme niečo vo svojom živote zmeniť, lebo každý z nás môže byť o niečo lepší.” Inak povedané, pôst a zriekanie sa má zmysel iba vtedy, ak je spojené s modlitbou a so skutkami milosrdenstva.

A teraz sa vám opäť s niečím priznám. Keď som bol na druhom stupni ZŠ, chodieval som každý deň na sv. omšu. Jeden rok keď prišlo pôstne obdobie, ja som si fakt myslel, že v pôste nemôžem ani len hudbu počúvať. Išiel som raz takto cez deň po meste a z nejakého obchodu hralo rádio. V tom momente som si zapchal uši a zrýchlil som chôdzu. Môj obraz pôstu bol práve takýto: predsavzatie, ktorým sa niečoho zrieknem, všade ticho, žiadna hudba, nebyť veselý. Ach jaj. Poviem vám, duchovne ma to nikam neposunulo. Až neskôr som objavil o čom to v skutočnosti je.

Pôstne obdobie nie je pochmúrnym obdobím. Áno, je pravda, že sa viac zdôrazňuje vnútorné aj vonkajšie stíšenie, aby sme mohli lepšie počúvať Boží hlas, zamýšľať sa nad sebou a tak boli schopní urobiť rozhodnutie pre zmenu života. Taktiež častejšie rozjímame o Ježišovej smrti na kríži a meditujeme Jeho bolesti. To všetko je veľmi dôležité a vrelo vám to odporúčam. Boh z nás ale nechce mať kresťanské mátohy bez šťavy, radosti, entuziazmu. Jemu sa páči naša vitalita. Obzvlášť keď ňou potešujeme a povzbudzujeme druhých. Myslím si, že práve to by malo byť ovocie nášho pôstu, nová šťava do života. Nová chuť meniť veci, nový elán a nové nadšenie pre evanjelium v praxi.

Páni a dámy, to len bude zmŕtvychvstanie keď sa nám toto podarí. Nemyslím teraz to Ježišove, lebo On už smrť porazil. Myslím na naše zmŕtvychvstanie do nového levelu vzťahu s Otcom. A vtedy sa už nebudeme umárať nad škvarkovým pagáčikom, ani báť sa v pôste počas modlitby povedať Aleluja, lebo chválenie Pána sa stane naším životným štýlom. Smelo a s úsmevom do toho!

One Comment Add yours

  1. farkyman píše:

    Obdivujem Vás ako jednoducho sa dá vyjadriť podstata 🙂

    Like

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s