Hrboľatou

V tej chvíli, jediné, čo ma naplnilo, bol strach, že si ma choroba pripúta. Prvé jarné lúče prenikali cez vysoké nemocničné okná, v diaľke bolo počuť hukot áut a kde-tu i štebot vtákov. No mňa to akosi nedokázalo rozosmiať, ba ani len nadchnúť.

„Nemysli na to,” ozvala sa nežne moja mama. Nemyslela som. Na to. Myslela som na to, že tú nezvyčajnú rosu v mojich očiach tam vôbec nechcem mať. Lebo čo nevidieť, by sa zjavila i v očiach mojej mamy. A to bolelo oveľa viac než moja hlava a vedomie výsledkov.

Ani náhodou som sa necítila silná. Infúzia možno stekala do mojich žíl, ale v osobe oproti mne som videla všetko, čo si vážim, na čom záleží. Lásku Boha. Moje myšlienky sa vtedy dotýkali spomienok a moje srdce žaslo nad labyrintom, do ktorého ma postavil Otec.

„Nezabúdaj, že to má dobre premyslené,” opakovala som si, sama pre seba. Nikdy mi predsa nepovedal, že moje chodidlá budú vždy suché a že budú kráčať len po lupeňoch margarét a tadiaľ, kade to poznajú.

V hrejivé popoludnie ma pozval na prechádzku hrboľatou cestou. Donútil ma spomaliť a odbočiť. Pokoriť sa a uznať, že to, čo sa práve okolo mňa deje, je oveľa väčšie požehnanie, ako dokáže môj rozum obsiahnuť.

Ľudia, čo sa starajú a to aj vtedy, keď mne je všetko jedno. Spev, hudba, dary, prítomnosť, modlitby. Sú to viac ako len nepatrné maličkosti.

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s