To jednoducho musíš zažiť

6.30

Pokúšam sa vstať. Zisťujem, že mám predsa ešte polhoďku, napokon sa odhodlám. Doma je ticho, tí čo majú dosť rozumu ešte spia. Žalúdok mám stiahnutý, vyhráva neznáma odroda melónu. Balím nedobalené, beriem batoh na plecia a vyrážam.

9.00

Čakáme na posledných. Žiadne straty, jedlo máme a všetci majú bicykel. Lepšie to už ani nemohlo byť. Na čele sú dvaja premotivovanci, a tak idem na chvoste s kamarátkou, idúcou na sestrinom bicykli (kolená skoro pri brade). Našťastie spadol len jeden dostatočne samostatný kus, blata nie je veľa a hlavne nám skvele praje počasie. Za každým kopcom (nečakane) plachtíme dolu brehom. Proste paráda.

cca 10.00

Konečne sme hore. Hádam až na vyššiu trávu a menej dreva sa tu nič nezmenilo. Autenticky, všetci sú spotení a vyšťavení z finálneho kopca. Našiel sa človek s repelentom, luxusné stoly s lavičkami aj ochotní drevozberači. Postupne vykladáme všetky potrebné aj zatiaľ zbytočné suroviny.

Plamene (či skôr plamienky) už dávno blčia, keď na improvizovaný rošt ukladáme prvých Gordon-Blue predskokanov. Všetci sú všade, vo vzduchu visí vôňa mäska a prítomný je aj kamarát chaos. Prihárajú prézle. Pridávame aj uberáme plameň pomocou premiestňovania panvice “za lepšou budúcnosťou” (je to fakt sranda vzhľadom na plastovú rúčku). Asi by to už chcelo prílohu. Rožky! Kde? Nemáme palice! Do čoho dáme mäso? Nemáte lyžičku? Nožík? Tanier? Vtom zisťujeme, že exemplár pre porotu bol použitý pre vyššie dobro AKA zjedený. Nevadí, je toho až až. Dlho to trvá, nemáme dobre rozdelené mlieko na puding, ktorý vlastne vyzerá ako kakao! V takýchto chvíľach som rada každej  kvapke flegmatizmu.

Napokon všetko do seba zapadne. Chuť, vzhľad aj celá výprava. To však nie je dôvodom tohto článku. Chcela by som vyzdvihnúť nádherný paradox a vyzvať každého občas takto uletieť z reality. Pretože napriek tomu, že sa mi často nechce a je náročné nebrať to len ako povinnosť, chce to aj svoje obety (menej komfortu, špekačkový parfém, či blatové vzory) …

Zakaždým som sa(zatiaľ) z lesa vrátila domov s toľkou radosťou a energiou (že dokonca vznikajú aj blogy) Nie tou fyzickou, ani takou, akú ti v telke ponúkne teta so sklenenou guľou.

Pretože mi došlo, koľko mi príroda a skauting dáva a už si neviem predstaviť, čo iné (lepšie) by som namiesto toho robila.

Týmto ďakujem skautom, mojim trpezlivým rodičom, babke a všetkým, ktorí mi naprieč mojím skautským chodníkom pomáhajú.

P.S Ak si  sa dočítal až sem a páčia sa ti takéto blogy, neváhaj dať like 🙂 alebo napíš do komentárov podobný zážitok.

 

One Comment Add yours

  1. richardgurbicz píše:

    Nikdy som sice skautom nebol, ale zazitky tohto typu su mi velmi blizke a presne poznam tie pocity. Az mam chut vytiahnut niekam do divociny 🙂

    Like

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s