Do hája

Do hája!

Že sa do takmer každej domácnosti občas zatúla čosi ako kauflandové letáky, je väčšine z nás dôverne známe (najmä keď na základke vyhlásia zber papiera a pre mladšiu sestru majú odrazu nevyčísliteľnú cenu). Mne sa nedávno, prosímpekne, dostal v kuchyni pod ruku magazín Coop Jednoty. A bolo to dosť prelomové (nešibe mi, čítajte, prosím, ďalej).

Okrem tipov ako pripraviť špargľu na 1000 spôsobov a prieskumu, ako chutil čitateľom Dezert s tvarohom Mamičkine dobroty sa v ňom nachádza aj lifestylová rubrika zaujalo nás . A jej témou bola vďačnosť (yes, pointa!).

Veľmi dlho som si myslela, že opakom vďačnosti je, ako inak, nevďačnosť. No potom som si prečítala článok Prečo je dobré byť vďačný? v horespomenutom časopise spotrebného družstevníctva, konkrétne bod 3.

  1. Vďační ľudia vnímajú pozitívne veci ako dar, nie ako samozrejmosť: Protikladom vďačnosti je „nárok“.

Tak ako mnohí z vás, vedela som, že chodiť do školy, obchodu alebo ZUŠky je luxus, ktorý si užívam ako veľmi malé percento obyvateľstva na Zemi. Že sprchovať sa pitnou vodou a kupovať balené fľašky je trocha švihnuté. A mať dvoch zdravých pracujúcich rodičov zas krásne vzácne. Ale akosi si na tie dobré veci proste zvykneme. A nielen, že za ne nie sme vďační. Začíname si na ne nárokovať.

Modelová polopatistická situácia (lebo iné vymýšľať neviem).
Veľmi, ale fakt že neskutočne si chcel ísť, čo ja viem, bicyklovať sa. Alebo si mal naplánovanú brutálnu grilovačku na záhrade. A ono si to dovolilo, aj napriek priaznivej predpovedi, zapršať. Takže v háji (po prehánke rozhodne zelenom) minimálne celé dopoludnie, a ani potom to nebude s tou brečkou ružové. A v háji aj tvoja nálada na komplet celý deň. Nehovoriac o nálade tvojho okolia.

Čo sa teda (okrem počasia) pokazilo?

Myslím, že chybou nebolo, že si sa pri pohľade na tie makrokvapky zoširoka neusmial a nezaspieval žalm vďaky o tom, ako Pán zosiela úrodný dážď. Dokonca ani to, že si po tom grilovanom hovädzom burgeri fakt túžil, napriek tomu, že deti v Afrike hladujú. To je asi aj také ľudské, že chceme, aj prirodzené, že sme na… štvaní.

Ale keď sa túžba stane nárokom, odstane sa túžbou.
Lebo keď si na to blbé slnko nárokujem, prestanem zaň byť vďačný aj v ktorýkoľvek iný, hoci najslnečnejší deň. Prestanem po jeho teplých lúčoch túžiť a sucho ich očakávam. A keď si na pozornosť priateľov začnem nárokovať, zaručene im prestanem venovať tú svoju. No keď si začnem zvykať a nárokovať na lásku a, nedajBože, na Lásku… asi mám problém.

Hej, my sme si už na toho chlapa na kríži dosť zvykli. Aj na tých jeho 120, či koľko rán od biča, aj na jeho smädný ubolený výraz. Takmer som zabudla na klince a ranu pod rebrom.

Ak je niečo, čo si naozaj nezaslúžme, je to Láska. Fakt sa nám nedáva jesť a piť preto, lebo sme takí super kresťanskí a super spravodliví a dokonca, keď od nás pýtajú, vhodíme do čiapky aj jednoeurovú mincu. Nemáme zásluhu, ani nárok. A on napriek tomu kŕmi naše hladné duše, ktoré si naňho namiesto túžby nárokujú ako na ten burger. Radostne očakáva, kým uvidí vo dverách kostola toho svojho Šimona alebo Lucku a je naozaj vďačný za to, že k Nemu prišli. A nemá celý deň v ťahu, ak neprídu. Asi vie, že je nad vecou, že je všetko v poriadku.

P.S.: Naozaj si nenárokujem na Váš čas, ale ak ste sa dostali až sem, som Vám nesmierne vďačná! J

Pridaj komentár

Zadajte svoje údaje, alebo kliknite na ikonu pre prihlásenie:

WordPress.com Logo

Na komentovanie používate váš WordPress.com účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Twitter picture

Na komentovanie používate váš Twitter účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Facebook photo

Na komentovanie používate váš Facebook účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Google+ photo

Na komentovanie používate váš Google+ účet. Odhlásiť sa / Zmeniť )

Connecting to %s